4.6.2026 v skorých ranných hodinách 38 našich ešte nie celkom prebudených cestovateľov naskákalo do 10 kolesovej asfaltovej rakety a štart. 5+ hodín blaženého cestovania priestorom za mierne falošného pospevovania Baby, baby od Justina Biebera prerušila len 45 minútová invázia na čerpaciu stanicu niekde v okolí Trenčína za účelom naplnenia aj vyprázdnenia záložných nádrží, doplnenia kcal, aj hladiny cukru, kofeínu a rôznych E-čiek a hor sa na Moravu.
Pomerne náročné pristávanie vo vedľajšom doku základnej školy v Štípe náš pilot zvládol na 1*, s húževnatou dopomocou tamojšieho riaditeľa L. Klátila, ktorý nás milo privítal a uviedol do miestneho Grand-hotelu-Telocvičňa, ktorá sa stala našou základňou pre nasledujúce operácie v okolí Štípy.
Obedík, tak typický pre miestnu kultúru – knedlíky - a naša prvá expedícia do miestnej obrovskej ZOO mohla začať. Domorodá fauna koní a poľných zajacov, bežcov a cyklistov s údivom sledovala, ako zástup nažhavených bádateľov sa neodvratne rúti po cyklotrase k svojmu cieľu.Tá ZOO je veľká. Ale fakt obrovská. Je rozdelená do sektorov podľa pozemských kontinentov a tí dôkladnejší prieskumníci, čo vypátrali každého hada, či jašteričku, alebo nie práve rodinne založeného slona, pohladkali všetky raje a vyškierali sa pštrosom, po troch hodinách zistili, že nedajú ani Afriku a budú radi, ak trafia k východu v dohodnutý čas. Našli sa však aj borci, ktorí ju prešli vraj celú, ale po dôkladnejšom preštudovaní mapy pri východe zistili, že vynechali celé sektory trasy.
Cestou späť sme neplánovane zahltili ihrisko pri škole, kde našťastie nedošlo k úrazom, aj keď príležitostí bolo hojne, a ten, koho ZOO nevyšťavila úplne, sa dorazil na zip-line-e, hojdačkách a kolotočoch.
Večera - opekačka pri jazierku na spôsob doby kamennej, kde síce bez noža, ale s o to väčším odhodlaním po uši zamastení cestovatelia krájali, trhali, kmásali, napichovali, piekli a požívali tony špekačiek za melodického kŕkania moravských skokanov. (Ten náš ostal doma.)
S takto dobitými energetickými článkami sme pristúpili k večernej fáze programu - športové ihriská - futbal a zašívanie sa v kríkoch, státie v radoch na sprchu, zháňanie majiteľov stratených boxeriek, umývanie zubov a konečne - spánok........4:47 východ drzého moravského slnka priamo do okna telocvične rozprášil všetok melatonín pod spacákmi a dekami a na veľké rozčarovanie pedagogického dozoru prebudilo celú expedíciu. Pani učiteľka Volčková, ktorá, zdá sa, je úplne imúnna voči ranným lúčom nevychovaných nebeských telies, schytala meninovú, vankúšovú bombu priamo do hlavy a tým sa vyriešil aj jej melatonínový problém.
Po párkových raňajkách konečne došlo ku kontaktu s domorodcami, ktorí nás previedli školou. Došlo aj k spontánnym zaslzeným stretom členov predošlých kontaktných misií.
Najväčší úspech bezpochyby zožala virtuálna realita na medzinárodnej vesmírnej stanici a bolo zábavné sledovať nekoordinované pohyby, máchanie rúk a divné pózy našich experimentátorov, ponorených vo virtuálnom svete.
Rozlúčka, nalodenie, štart, prílet priamo do mesta Zlín, do jeho centra, kde je jedno veľké Zlaté jablko. A v ňom....obchody. Hurá! Obchodné stredisko sme zabrali frontálnym útokom a vyzeralo to tak, že si ho nadšenci celé odnesú zo sebou aj s tehlami. Našťastie takýto projekt ďaleko prevyšoval kapacitu nášho medzištátneho plavidla, a tak tým Moravákom to ich Zlaté jablko ostalo.
Cesta domov prebehla bez väčších incidentov, až na ojedinelé núdzové zavlažovanie miestnych viníc. Určite sme sa pričinili svojim skromným dielom k vylepšeniu kvality hroznových produktov tejto sezóny. Bude to výnimočný ročník.
A tak sme tu. Plní zážitkov, spomienok a tešíme sa na ďalšie misie podobného rázu.
Mgr. Janda